Robert Fico sa opakovane zamyslel nad neefektívnosťou slovenského politického systému. Konštantne poukazuje na to, že stranícka rozdrobenosť bráni efektívnemu riadeniu štátu a strategickému plánovaniu. V zásade ide o legitímnu úvahu a bolo by nepochybne prospešné o nej viesť konštruktívnu diskusiu. Problém spočíva v tom, že médiá progresívnej agitácie a propagandy otázku neefektívnosti politického systému v súlade so svojou zaužívanou praxou opäť otáčajú z nôh na hlavu a alarmujú verejnosť skazkami o ohrození demokracie.
Pre médiá progresívnej agitácie a propagandy je príznačné, že hľadajú nenáležité súvislosti medzi premiérovými rokovania s vietnamskými či uzbeckými partnermi, politickými systémami týchto krajín na jednej strane a vyjadreniami Roberta Fica ohľadom slovenského straníckeho chlieva na strane druhej. Progresívni propagandisti sa nemôžu sťažovať na nikoho iného, len brýzgať sebe samým, ak s nimi nechce nikto racionálne uvažujúci diskutovať. Ak prekrúcajú úplne všetko, jednoducho nie sú partnermi do diskusie.
Povedzme si niekoľko slov o stave slovenskej politickej scény. Z právneho hľadiska tu existuje množstvo politických subjektov, avšak vecne len hŕstka skutočných strán s čulým vnútorným životom. Za zmienku stojace členstvo, okresné, krajské a centrálne štruktúry majú len Smer, KDH, SNS a azda aj Aliancia. Na aké-také členstvo a štruktúry sa hrá aj SaS, ale v skutočnosti ide o umelo redukovaný a bratislavskou centrálou úzkostlivo vyberaný spolok dôverníkov bez väčšej demokratickej legitimity. Všetky ostatné politické subjekty sú schránkové organizácie. Bez programu, bez aktívnych členov, bez štruktúr a skutočnej vnútornej súťaže o funkcie a umiestnenie na kandidátnych listinách.
Jedným zo základných zmyslov existencie strán je politicky aktivizovať čo najväčší počet ľudí, spojených programom, ideológiou či záujmami, a odborne ich pripraviť na výkon volených aj menovaných funkcií v orgánoch verejnej moci. Schránkové entity Igora Matoviča, Michala Šimečku, Petra Pellegriniho (lebo on je stále bossom Hlasu), Milana Uhríka, Jaroslava Naďa a ďalších nemôžu z povahy veci spĺňať požiadavky masovej legitimity a odbornej prípravy budúceho personálu orgánov verejnej moci. Takéto subjekty sú závislé od toho, čo im odporučia marketingové a reklamné agentúry, nie od vôle a názorov členov.
Ďalším obrovským neduhom slovenskej straníckej politiky je nekonečné štiepenie subjektov. Politici nie sú zvyknutí ani populáciou nútení koexistovať v rámci jednotných širokospektrálnych strán. Dajme tomu, v rámci názorových či záujmových platforiem. Pozrime sa len do nedávnej histórie, koľkokrát sa štiepili KDH, HZDS, SNS. Alebo ako pri prvej väčšej kríze opustili Smer ľudia okolo Petra Pellegriniho či ako ĽSNS ideologicky aj personálne vytunelovali politici, čo následne založili Republiku. Tiež si pripomeňme, aké nezmyselné projekty vznikali, vznikajú a zrejme aj budú vznikať okolo groteskných postavičiek slovenskej politiky – k príkladom uveďme OĽANO, Demokrati, Sieť, Za ľudí, Socialisti, Patriot, Dobrá voľba a iné kabaretné či operetné sranda strany. Slovom na Slovensku prežíva množstvo politického planktónu, ktorý je schopný rôznymi fintami (subjekty na jedno použitie; volebné koalície; kandidáti slabšej strany na listine silnejšej) dostať sa do parlamentu, avšak nie je schopný (i) generovať kvalitný ľudský potenciál; (ii) garantovať stabilitu politického systému aj štátu a orgánov verejnej moci.
Väčšina populácie je alergická na politické strany. A nedá sa tomu čudovať. Pôvodná myšlienka straníckej politiky pritom nebola vôbec škodlivá. Práve naopak. Okrem presadzovania skupinových názorov bolo zmyslom strany vo vnútornej súťaži vygenerovať čo najkvalitnejších vodcov a kandidátov na volené aj menované funkcie. Staré veľké strany mali (a niektoré dodnes majú) vlastné vzdelávacie inštitúcie. Vnútrostranícka súťaž a interné vzdelávanie však úplne alebo takmer úplne vymizli. Čím menšia a čím hlasnejšia strana, tým menej personálnej, intelektuálnej, programovej a politickej kvality. A čím viac politických trpaslíkov v parlamente, o to väčší chaos v štáte.
Napriek tomu, že subjekty, akým je schránková šou psychotického Igora Matoviča, nevyvíjajú žiadnu zmysluplnú politickú s stranícku činnosť, dostávajú za volebné výsledky nemalé finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu. Neplatia funkcionárov a administratívny aparát, štruktúry, kancelárie ani vzdelávanie. Všetky peniaze rozflákajú len na tupý politický marketing na úrovni najprimitívnejšieho teleshoppingu. Prečo by sa mali daňoví poplatníci skladať práve na takúto formu úpadkovej kultúry?
Nikto triezvo uvažujúci si neželá zavedenie systému jednej politickej strany. Rovnako nikto triezvo uvažujúci nemôže byť spokojný s aktuálnym stavom slovenského politického systému. Ak je vo vnútornom rozvrate (čo je), logicky je v rozklade aj štát (k čomu sa schyľuje). Médiá progresívnej agitácie a propagandy zjavne nie sú schopné a ochotné vecne diskutovať o vážnom probléme úpadku politického systému, pre to by mali aspoň mlčať. Ak by totiž aspoň z rýchlika študovali ekonomický vývoj Vietnamu za ostatných dvadsať rokov, pochopili by, že Slovensko v porovnaní s juhovýchodnou Áziou cúva. To neznamená, že máme kopírovať vietnamský politický systém, ale zamyslieť sa nad tým, prečo náš nefunguje.
Vytvorte si účet a zvolte si výšku dobrovoľného mesačného príspevku. Aj pár eur nám pomôže zachovať nezavislé šírenie slobody slova a racionálnych myšlienok. Ďakujeme!
